anaj

ilustračné foto

Milá pani Natália,

Náš Anjel

dovoľte mi, aby som sa Vám predstavila.
Volám sa Mária Dunaiová, som Robkova
mama. Dovolila som si Vás osloviť krstným
menom, lebo sme si Vás zaradili
do kategórie „náš anjel“,
Neviem, koľko viete o našom príbehu
a o Robkovom ťažkom živote. Skúsim
začať niekde od úplného začiatku
a v skratke.
Sme manželský pár žijúci spolu dvadsať
rokov. Vlastné deti sme nemali,
jednoducho ten hore to tak zariadil.
Dcérku Majku sme si adoptovali, keď
bola batoľa a naplnila náš život šťastím
a srdcia láskou. Majka má dnes
14 rokov. Nášho syna Robka sme si
vzali z krízového centra. Bol svedkom
strašnej tragédie, keď otec dopichal
jeho mamičku a potom vyskočil zo šiesteho
poschodia. Mal vtedy iba šesť rokov,
ale bol dosť veľký na to, aby si všetko
pamätal… Povedzte, prečo tú hrôzu
musel na vlastnej koži zažiť malý nevinný
chlapec? O sirotu sa nemohli postarať
ani babky, lebo jedna bola alkoholička
a druhá sama vychovávala malé deti.
Skrátka nebol na tomto svete nik, kto by
si Robka vzal k sebe a postaral
sa oňho.
Občas som ho vzala k nám na chalupu
a obe deti sa rýchlo spriatelili. Raz
sme sa s dcérou rozhodli, že pôjdeme
Robka pozrieť do krízového centra. Keď
nás zbadal, objal Majku a mne povedal
Teta Majka, zober ma k vám na chalupu
ja tu už nechcem byt.“ Ešte aj dnes
vidím ten jeho prosebný pohľad, krásne
modré očká, neposlušné blonďavé
vlásky a rozochvené ústočká. Srdce mi
šlo puknúť od žiaľu, V tej chvíli mi nenapadlo
nič iné, len som schytila igelitku,
v ktorej sme mu priniesli sladkosti
a vysypala som ju. „Poď, Robko, spočítame,
koľko je tu dobrôt a keď každý
deň spapáš jednu, pri poslednej si
prídem po teba,“ povedala som mu
a uvidela v jeho očiach iskričky. Robko
sa zjavne upokojil, veril mi! A ja som sa
zbavila toho prosebného pohľadu. Nikdy
by som si neodpustila, keby som ho
tam nechala. Tie jeho prenikavé modré
oči by ma prenasledovali celý život.
Až keď som kráčala po chodbe zariadenia,
začalo mi dochádzať, čo som to
vlastne urobila. Bez prípravy a bez
dohody s manželom som malému
chlapcovi sľúbila, že si ho vezmeme k
sebe. Bože, aká som len nezodpovedná!
Bála som sa, čo mi na to povie muž.
Bolo to horšie, ako som čakala. Bol
zásadne proti, No mne v hlave ako červené
svetlo semaforu svietila číslica 21.
Toľko sladkostí mal Robko v igelitke.
Dvadsať krutých dní a rozhodnutí, čo
ďalej.

Robko

Aj napriek manželovmu nesúhlasu som si vybavila žiadost o pestúnsku starostlivost a na 21. deň som si šla do krízového
centra po syna. Neviditeľný, ale ťažký batôžtek bolesti sme si niesli na chrbte kráčajúc v ústrety novému životu.
Išli sme na chalupu, ktorú mal tak rád a zostali sme tam žiť niekoľko rokov. Nechcela som ho vziať do jeho rodiska,
lebo opäť by sa mu v pamäti mohli vynoriť spomienky na tú strašnú tragédiu.A to som nechcela.
Robko si svojou úprimnou láskou a čistou detskou dušičkou veľmi rýchlo získal aj môjho manžela. Už na druhý
deň po príchode z krízového centra mu sedel na kolenách a zakrátko boli ako otec a syn. Konečne sme žili ako
veľká šťastná rodina, aj keď ma občas v noci prepadli zlé sny. Bála som sa, aby Robka nezačali prenasledovať spomienky
z minulosti. Ale rozhodla som sa, že nebudem myslieť negatívne a radšej sa budem tešiť z každého dňa, ktorý prežijem
so svojou rodinou. Po roku šiel náš syn do prvej triedy a ja som bola hrdá mama prváčika. Všetko bolo také krásne
a dokonalé…
Robko navštevoval športovú triedu, hral hokej, neskôr sa venoval atletike. Raz si počas cvičenia poranil materské znamienko
a pod ním lekári objavili nádor.Zhubný. Rakovina kože. Tá diagnóza znela ako ortieľ smrti. Prvá operácia, ďalší nádor, druhá
operácia a tak stále dookola.Myslela som si, že to nikdy neskončí. Robko je veľmi statočný chlapec, silný
a múdry. Všetko znášal bez frflania, priam s ľahkosťou.Bolo to až neuveriteľné. Zrejme tá strašná tragédia, ktorú
prežil v detstve, ho zocelila a on predčasne dospel.„Mami, budem zdravý?“ opýtal sa ma raz a opäť som
v ňom videla to vystrašené chlapčiatko z krízového centra. Nikdy som svojím deťom
neklamala, a preto som mu sľúbila, že sa vylieči. A on mi uveril. Viem, opäť som si na seba vzala
ťažké bremeno, ale bola som presvedčená, že silou vôle a vierou v Boha dokážem splniť sľub, ktorý som dala
synovi. Žiaľ, jeho zdravotný stav sa zhoršil,museli sme rýchlo konať. Navštívili sme hrudnú chirurgiu v Bratislave, kde však
metastázy z pľúc nevedeli odstrániť. Nevzdali sme to, išli sme do Vyšných Hágov. Z troch nádorov na pľúcach už
bolo šesť a pribudol aj na bedrovom kĺbe, operácia bola vylúčená. Iskierku radosti nám do života vniesla
relácia Modré z neba, kde pre Robka vysníval jeho kamarát stretnutie s raperom Egom. Po dlhej dobe som
videla v synových očiach šťastie a bol to veľký zážitok aj pre mňa.Pár týždňov po tomto silnom emotívnom
zážitku prišla dälšia rana. Chemoterapia prestala účinkovať a choroba znovu ukázala svoju silu. Hoci v Bratislave
na Kramároch majú pre nás pripravený jeden liek – volá sa Vemurafenid, veľmi sa ho bojím. Najmä vedľajších účinkov,
ktorú sú strašné: slepota, opadanie kože… Radšej na to ani nemyslím. Navyše ten liek ešte nie je odskúšaný
na deťoch, preto sa pýtam sama seba:Mám právo riskovať život svojho dieťaťa? Môžem ho vystaviť toľkému utrpeniu
a bolesti, keď výsledok nie je istý? Nedávno som sa skontaktovala s lekármi z Vojenskej nemocnice
z Ružomberku a poprosila som ich o pomoc. Tím špičkových odborníkov sa rozhodol, že sa pokúsil odstrániť
z Robkových pľúc zhubné nádory. Konečne dobrá správa! Mala som obrovskú radosť. No vzápätí prišiel šok, keď
som sa dozvedela, že zákrok budeme musieť uhradiť z vlastného vrecka. Čo teraz? Musí predsa existovať spôsob,
ako získať peniaze! Presviedčala som samú seba, manžela i syna, že musíme veriť, inak sa to nepodarí. Aj keď som
sama v zázrak nedúfala. Ale stal sa. A tým zázrakom ste boli Vy, pani Natália. Keď mi zazvonil telefón a z ružomberskej
nemocnice mi oznámili, že sa našiel nezištný sponzor, ktorý pokryje náklady spojené s operáciou, plakala
som. Pani Natália, neviem nájsť slová, ktoré by vyjadrili moju vďaku, neviem nájsť vetu, ktorou by som Vám vedela
opísať, akú úctu k Vám cítim. Keby som mohla, podala by som Vám moje srdce na dlani. Boh Vám žehnaj za skutok,
ktorý ste urobili. Pomohli ste nielen Robkovi, ale aj celej našej rodine.
Ďakujem, Mária Dunaiová